BEVK PEROVIĆ ARHITEKTI: "Treba nám viac slovinskej, viac českej, slovenskej architektúry, alebo aspoň priemery kultúrneho zázemia, z ktorého stavby vzišli."

Odvaha a skúsenosť

Ateliér Matiju Bevka a Vasu Perovića je povestný stavbami a urbanistickými riešeniami, ktorým nemožno uprieť genius loci. Technická inovatívnosť a napáditosť, ktorým pokojne stačí objem rozpočtu vyhradený investorom, sa odvážne premietajú v modernej tektonike a otvorenosti architektúry pánov Bevka a Perovića. Ich projekty možno vnímať ako priestorové umelecké diela, hoci oni sami architektúru za umenie nepovažujú: "Architektúra nemá tú slobodu, v ktorej sa rodí umenie, má však vačšiu zodpovednosť. Trvá desaťročia, významne zasahuje do priestoru. Architektúra nie je ani služba, jej zodpovednost' dokonca presahuje povinnosť rovnako k bohatému, ako aj chudobnejšiemu klientovi. Domy ich prežijú."

Vo vašej tvorbe sa neráz objavujú archetypálne tvary. Sú vaším smerovaním, hľadate v nich inšpiráciu?

Miestne predpisy si neraz vyžadujú, aby sa stavalo v predpísaných tvaroch. V takom prípade sa snažime prepojiť archetyp domu modernitou. To je tiež dôvod, prečo naše stavby pôsobia veľmi súčasne, pričom akceptujú regionálne určenú formu. Niežeby bol predpísaný tvar pre nás najšťastnejším riešením, ale prijímame ho pre daný projekt a inregrujeme ako funkčný aspekt. Pokúšame sa nájsť spôsob, ako predpísanú formu použiť tak, aby mala pre nás zmysel. Architekti často dodržia požadovanú formu len preto, aby splnili kritéria. My sa snažíme najsť dôvod, pre ktorý sme aktuálny tvar použili, naplniť ho. Veľa architektov stavia v tvare prispôsobenom okoliu, my sa pokúšame dať tvaru význam.

Aké dôležité je vnášanie emocionality alebo príbehov do projektov? Niektoré vaše stavby pôsobia pokojnejšie, iné akoby dvíhala silnejšia emócia. Čo teda ovplyvňuje «geometriu» vaších budov?

Nemyslíme si, že projektujeme z nejakého emocionáIneho popudu, ale v podstate ak použijeme akýkoľvek druh formy, dostávame sa k tomu, z čoho sme vychádzali v podstate návrhu, čo nás ovplyvňovalo. Napríklad kruhový koncept železobetónovej monolitickej konštrukcie budovy Európskeho kultúrneho centra pre vesmírne technológie v obci Vitanje v Slovinsku, zložený z prstenca, krorý sa vinie širokým oblúkom k strešnej časti (vzniká tak súvislá rampa), na vás možno pôsobí ako emotívna stavba. Myšlienka konceptu má však pôvod v koncepcii rotujúceho obytného ktuhového objektu geostacionárnej vesmírnej starnice, krorú popísal miestny rodák Herman Potočník (pseudonym Hermann Noordung) vo svojej knihe «Problém vesmírneho cestovania - raketový motor». Myslím, že zmysel pre geometriu je niečo, čo majú ľudia pridané ako výsledok evolučného procesu, pre mňa nemá geometria nič spoločné s emocionalitou. Ak hovoríme o emóciach a pocitoch, v tomto kontexte je dôležitejší spôsob, ako zaobchádzame s materiáImi, a nie ako vzniká výsledný tvar budovy. Naše budovy treba vidieť naživo, aby bolo zrejmé, že sa pri použití materiálov vždy snažíme o veľmi čisté riešenia, dávame dôraz na citlivé použivanie ich textúry. V skutočnosti však naša architektúra vzniká zvnútra. Veď aj pohľad z našho okna by nemal byť pohľadom do okna inej budovy, ale výhľadom do okolia, na celok. V prvom rade sa nerodí idea, ako bude objekt vyzerať zvonku - my začíname projektovať zvnútra budovy. Hoci verejnosť stále posudzuje stavby pohľadom na ich vonkajší ráz a formu, pre vlastníkov a obyvateľov budovy je napokon jej vonkajší vzhľad najmenej dôležitý.

Hovorí sa však, že architektky sa viac sustreďujú na funkčnosť interiéru, muži-architekti zas vidia celok, výsledný tvar budovy.

Tak potom sme dvaja architekti, ktorí sú ženy. Niekedy pôsobí architektúra objektov zvonku ťažko, maskulínne, ale zážitok z interiéru môže byť celkom odlišný. Ten nemusí vyzerať celkom súlade s vonkajškom budovy, mal by však byť útulný. Na prednáške ste mohli vidieť naše domy z betónu, zariadenie vnútrajška prenechávame tým, ktorí v ňom budú žiť.

Spomínane Európske kultúrne centrum mi výrazom pripomína známe Bilbao.

Bilbao! Architekti na tú tému radi vtipkujú v negatívnom zmysle slova. Architektom sa Bilbao nepáči. Ako múzeum nestojí za investície doň vložené, minuli sa tu neskutočné peniaze, išlo o spojenie moci a financií, no jeho spoločenský dopad nie je až taký zlý. Ešte pred desiatimi rokmi upadajúcemu mestečku priniesol tento projekt zbytočnej, ba možno divnej budovy píležitost' podnikať, viac práce, zlepšiť povesť mesta. Ako vždy, aj tu sa ukázalo, že vsetko zle je na niečo dobré. Myslíme nielen na priestor, ale aj na spoločenský vplyv.

Ako sa stalo, že ste dostali takú voľnosť pri návrhu vo Vitanje?

Skôr, ako sme začali budovať túto stavbu, bolo na parcele už nefunkčne kultúrne stredisko. Miestní zistili, že majú významného rodáka, autora už spomínanej knihy. Dali sily dokopy, získali peniaze a po čase dedina so 600 obyvateľmi «uprostred ničoho», o ktorej dovtedy nikto nevedel, uvítala v deň otvorenia novostavby politikov zo Slovinska i z krajín EÚ, astronautov a kozmonautov z Ruska a USA. Centrum nie je určené len pre vedu a výskum, majú v ňom svoj kultúrny stánok, divadlo, sobášnu sieň, knižnicu, šachový klub, ľudia z obce sa tu cítia dobre, sú stredom vesmíru: globálne myslenie a miestna myšlienka sa našli v jednom projekte. Je to ich.

Architekúra vašich domov na mňa vplýva tak škandinávsky.

Skutočnosť je taká, že hoci sme júžna krajina, výstavba zo 60. rokov minulého storočia bola naozaj inšpirovaná škandinávskou architektúrou. Nemusíme mať navzájom priame spojenie, a predsa máme veľa spoločného; architektúru, ktorá sa vyjadruje kombináciou tvrdých materiálov s mäkkými. Aj keď sa v naších krajinách ujal model západnej kultúry a veľa stavieb podľa ich vzhľadu mohol postaviť niektorý zo západoeurópskych arelierov, trváme na tom, že všetci máme nejaké - a my slovanské - kultúrne zázemie. Jeho stopy sa majú odrážať v prostredí, ktoré vytvárame. Treba nám viac slovinskej, viac českej, slovenskej archirekrúry alebo aspoň priemery kultúrneho zázemia, z krorého stavby vzišli.

Venujete sa aj dizajnu svietidiel...

Navrhujeme nielen svetlá, ale aj sroličky, iné bytové doplnky. Je to naša záľuba, jedná z mnohých našich aktivít. Zhromažďujeme tiež mnoho rôznych vecí. Máme zbierku stoličiek a svietidiel od počiatkov moderny až po dnešok. V našom ateliéri každy sedí na stoličke, ktorá patrí do histórie moderny. V priebehu rokov sme sa snažili premeniť túto vášeň do niečoho užitočného, tak sme začali s «malou architektúrou», teda navrhovaním bytových doplnkov a nábytkových kúskov. Priateľ, ktorý vlastní firmu na svietidla, nás požiadal, aby sme mu pomohli s ich výrobou. Už sme nenavrhovali len pre seba, ale vyberali sme mu aj dizajnérov, s krorými skvalitnil portfólio. Tak trochu sme sa stali umeleckými riaditeľmi, prerastlo to do skutočnej vášne a do biznisu. Navrhovali sme profesionálne, nielen pre zábavu. Navrhnúť dobrú stoličku je veľmi ťažké, svietidla sú jednoduchšie. Ako architekri máme prejaviť schopnosť navrhovať rôzne objekty, zvládnuť aj iný dizajn ako veľkú architektúru. Takáto skúsenosť je veľmi uzitočná pre tých, krorý navrhujú priestor. Nábytok, to sú malé objekty na bývanie umiestnené v priestore, sú sučasťou architektúry. Dokončenie stavby je len začiatok jej života.

Majú architekti, lokalita a charakter budovy vplývať na zariadenie interiéru?

Takmer nikdy. Chceme, aby si ľudia vytvorili bývanie, ake len chcu, ako chcu priestor používať. V určitom okamihu majú architekti odísť z domu. Ako architekti sme radi, keď je projekt dokončený v architektonickom zmysle a zabývaný ľuďmi na ich spôsob. Predovšetkým oni majú byť šťastní, nie architekti. Veľa mladých architektov si myslí, že budovy existujú vďaka ním a kvôli ním. Sme len nástroje na tvorbu budov. Máme schopnosť, máme znalosti, vieme formulovať myšlienky, ale v skutočnosti nás o stavbu žiadajú normálni ľudia. To je dôvod, prečo sa my architekti nemiešame do záležitostí interiéru - ten patrí ľuďom, nie nám. Ľudia by sa v ňom mali cítiť doma. Budovy vydržia dlhšie ako zariadenie inreriéru. Staviame z ocele, krorá nám pomáha v presnosti, z betónu, dreva. Zaleží nám na presnosti a nápaditosti detailov. Myslíme na to, aby materiál pretrval 50, 100 rokov. Archirektúra nie je záležitosťou na jednu sezónu. Každú sezónu môžete vymeniť šaty, ale budovy sú tu nadlho. Kúpite si nové lustre, nový stôl, ale pre nás je veľmi dôležité, aby nami navrhnutý dom odolával času, po desiatich a viac rokoch vyzeral stále rovnako. Archirektúra nie je predstavenie na krátku chvíľu, aj preto máme radi trvanlivý betón. Ak je stavba z dreva, počítame, samozrejme, s tým, že jej farebný odtieň sa rokmi mení, drevo zosivie. Prihliadame na to, ako sa materiály budú správať po rokoch.

Ateliér - BEVK PEROVIĆ Arhitekti

vznikol v roku 1997. Matija Bevk (1972) sa narodil v Ľubľane, kde aj vyštudoval na Fakulte architektúry. Vasa J. Perović (1965) sa narodil v Belehrade, študoval tam architektúru a magisterský stupeň štúdia ukončil v «Berlage Institute of Anchitecture» v Amsterdame. Získali ocenenia «Kunspreis Berlín». Preserenovu cenu, «Red Dot Design Award» a štyrikrát Plečnikovu cenu.

Text: Marína Ungerová