Máj 2018
MARTIN REIN-CANO / TOPOTEK 1
Progresívnych berlínskych krajinných architektov, vystupujúcich pod názvom Topotek 1, poznáte. Ich farebný hravý a odvážny kodaňský projekt Superkilen (spoločne so štúdiami BIG a Superflex) doslova zaplavil množstvo architektonických publikácií a objavil sa aj vo viacerých reklamách.
O štúdiu Topotek 1 rozpráva Martin Rein-Cano, hosť Clubovky.
Čím je charakteristický TOPOTEK 1? Čo vytvára identitu firmy, ktorou sa odlišuje od ostatných krajinno-architektonických štúdií?
MRC: Jednou z charakteristík, ktoré nás definujú, je rozmanitosť krajinno-architektonických typológií, ktoré riešime — od celkom tradičných, akými sú parky a záhrady, až po vstupovanie do oblastí umenia, hudby alebo mestského dizajnu. Odlišujeme sa aj tým, že vo veľkej miere spolupracujeme s inými profesiami, s architektmi, plánovačmi, umelcami a podobne. Ďalšou kľúčovou vlastnosťou, ktorou sa vyznačuje Topotek 1, je naša túžba posúvať hranice dizajnu, aj na úkor vyhýbania sa konf liktom. Možno to prirovnať k psychoanalytickému prístupu, kde namiesto potláčania problému sa s ním konfrontujete, a napokon sú to práve tie konf liktné otázky, ktoré definujú osobu (alebo v našom prípade miesto). Domnievame sa, že zahmlievanie problémov v území môže nakoniec zničiť jeho charakter. V profesii, ktorá produkuje pokoj a mier, sa neobávame miernej kontroverznosti. Tento náš prístup môžete pozorovať na príklade projektu Superkilen, kde sme umiestili boxerský ring na zápasy s veľkými reproduktormi. Kodaňská štvrť mala problém s hlukom z ulice a pravidelným pouličným násilím. Namiesto zametenia problému pod koberec sme sa s tým prirodzene a "(ne) násilne" konfrontovali. V obmedzenom čase (do 22:00) sa môže ktokoľvek pripojiť k nadrozmerným reproduktorom a pustiť si tak vlastnú hudbu. Je to vyvýšený priestor 40 cm nad zemou, kde je možnosť riešiť si konf likt, agresia sa akceptuje iba tu, bitka na okolitom teréne je zločinom. Typické pre nás sú tiež grafické zásahy do krajiny. Spomínam si, že keď som študoval krajinnú architektúru, návrh sa zameriaval v prvom rade na stromy definujúce priestor, ale to, čo ma v tomto odbore vždy najviac fascinovalo, bola jedinečná interakcia medzi zemským povrchom a oblohou. To je to, čo nás odlišuje od architektov — krajina je o tom povrchu, o reliéfe medzi zemou a oblohou.
Dvadsaťdva rokov v štúdiu Topotek 1. Ste šťastný ako krajinný architekt?
MRC: Vo všeobecnosti som celkom spokojný a vôbec nie som frustrovaný. Tolerancia frustrácie je osobná vec, niekto ju zvláda viac ako iný. V plánovacích profesiách (a vlastne vo všetkých) človek musí byť schopný odolávať znechuteniu, deväťdesiat percent projektov, na ktorých pracujeme, je v určitom momente frustrujúcich a musíte vymyslieť stratégiu, aby vás to nevyrušovalo. Frustrácia často súvisí s narcizmom. Ak si o sebe myslíte, že ste najúžasnejší, pravdepodobne ste totálne frustrovaný, keď ostatní nevidia veci tak ako vy. Ak sa mi niečo nedarí, vždy si myslím, že problém je vo mne, nehľadám chybu v iných. Možno som nereagoval alebo nekomunikoval veci správne, alebo som nepochopil situáciu. Vždy je to o vás. Čo sa týka projektov, vo všeobecnosti používam dve stratégie. Prvá je od začiatku byť šikovný a prečítať klienta, zhodnotiť čo najlepšie rozpočet a situáciu a navrhnúť niečo, čo je naozaj prispôsobené tomu, čo funguje. Niekedy samozrejme neplynú veci tak, ako by mali, ale je menej priestoru na chyby a frustráciu. Druhá taktika spočíva v tom byť ambiciózny a riskovať. Samozrejme, čím viac ambícií ukážete, tým viac môžete stratiť. Ak chcete všetko, dostanete menej ako očakávate. Ak menej očakávate, vyhnete sa sklamaniu. Nemôžem sa sťažovať na podmienky, nikdy som nepracoval v krajine, ktorá nie je bohatá. Môj pohľad na vec vyplýva z toho, že pochádzam z krajiny, ktorá srší blahobytom. Ak sa niečo pokazí, môžem obviňovať ostatných, ale zvyčajne si za vzniknutú situáciu môžem sám. Pracujeme aj pre krajiny ako je India a Čína, ale na diaľku z Nemecka, a to nikdy nie je to isté, ako by sme pracovali priamo tam.
Akú radu by ste dali frustrovanému krajinnému architektovi na Slovensku?
MRC: Slovensko je súčasťou EÚ. Zúčastňujte sa súťaží v Európe a vo svete, niekedy vám práca v iných krajinách umožní robiť veci, ktoré nemôžete v domácom prostredí. Napríklad Topotek 1, aj keď je známy zrealizovanými projektmi v Nemecku, je možno ešte rozpoznateľnejší prácami, ktoré sme navrhli v iných krajinách. V súvislosti s týmto mi napadá latinská fráza "nemo propheta in patria", čo znamená, že "nikto nie je prorokom vo svojej vlastnej krajine." Alvar Aalto to nazýva svojou loďou, a tak poukazuje na vlastné pocity vo vzťahu k jeho pozícii v rodnej krajine. Aj keď bol jedným z medzinárodne najuznávanejších architektov svojej doby, zjavne cítil, že sa nikdy nezavďačí svojej vlastnej krajine — Fínsku. Niekoľko rokov po smrti sa však jeho podobizeň objavila na fínskej bankovke, čo je vzácny jav pre architekta a právom ho považujú za nestora modernej fínskej architektúry. Tým chcem povedať, že je v ľudskej náture, ak sa cítime nespokojní s tým, čo máme a kde sa nachádzame. Niekedy pomôže vycestovať, nadýchať sa čerstvého vzduchu, skúsiť niekde niečo nové a zistiť, čoho ste schopný. A po návrate sa ocitnete v novej pozícii alebo vnímaní seba samého. Je to podobné ako to, čo sa hovorí o New Yorku: ,,ak je to možné urobiť tam, je to možné urobiť kdekoľvek.''
Jedno percento vášho portfólia tvoria projekty privátnych záhrad. Na prezentácii v Kyjeve v roku 2017 ste povedali, že "v historických barokových záhradách chceli panovníci ukázať moc a dominanciu nad prírodou prostredníctvom strihania živých plotov." Existuje nejaká analógia medzi na ego orientovanými klientmi a ich preferenciou moderných, lineárne tvarovaných rastlín? Respektíve platí, že skromnejší klienti preferujú prírode bližší, naturálny dizajn, nadväzujúci na okolie ich záhrady?
MRC: Nie, nemyslím si, že tu môžeme uplatniť takéto pravidlo — jestvujú blbci s dobrý vkusom, rovnako ako vzdelaní ľudia bez neho.
Na tom istom podujatí a tiež na reSITE Prague festivale v roku 2012 ste sa vyjadrili, že prvým krajinným architektom bol Boh. Veríte v Boha?
MRC: Nie. Je pravda, že Boh bol prvým krajinným architektom, ale neverím v neho. Verím tomu, že bol kultúrne vykonštruovaný.