Máj 2018
Ako hlavná architektka Kodane systematicky presadzuje funkčné architektonické a urbanistické stratégie na dosiahnutie udržateľnosti prívetivého mestského života. Spoluvytvára vízie a nariadenia programu, ktorý neustále bdie nad architektonickou kvalitou Kodane. Pritom vždy myslí predovšetkým na spoločenstvo ľudí, ktorí toto mesto tvoria.
Mestá dnes prijímajú rôzne "zelené" stratégie zaoberajúce sa zadržiavaním dažďovej vody, znižovaním energetickej náročnosti budov, tvorbou inteligentných štvrtí a podobne. Tlačí sa na znižovanie uhlíkovej stopy miest. Je známe, že Kodaň dlhodobo patrí medzi top mestá pre život. Je to aj vďaka ekologickému zmýšľaniu? Ako sa vám darí presadzovať tému udržateľnosti vo verejnej diskusii? ?
TS: V júni 2011 Kodaň zasiahla silná prietrž, ktorá paralizovala celé mesto a ochromila bežný život mnohých Kodančanov. Výsledkom boli zaplavené ulice a zatopené pivnice. Odhalili sme závažný problém, ktorý pri hľadaní riešenia vyústil až do politického dopytu. Mesto Kodaň v roku 2012 predstavilo nový plán manažmentu dažďovej vody, v ktorom sa uvádza: "Mesto Kodaň pracuje na dosiahnutí neutrálnej uhlíkovej stopy a zároveň sa do budúcnosti pripravuje na očakávané extrémne výkyvy počasia. Kodaň musí byť bezpečným a príjemným miestom pre jej obyvateľov aj turistov — pre dnešné aj pre budúce generácie." Mojou úlohou v pozícii hlavnej architektky mesta je dosiahnuť, aby úpravy mesta, ktoré majú zabezpečiť prispôsobenie sa budúcim zmenám v počasí, prinášali aj ďalšiu pridanú hodnotu tým, že sa vytvoria nové možnosti pre rekreáciu a vznikne viac plôch mestskej zelene vyššej kvality. Dobrým príkladom je Taasinge Plads, ktorý bude čoskoro prvým dokončeným projektom mestského verejného priestoru prispôsobeného zmenám klímy v Kodani.
Vaša práca odzrkadľuje úprimnú snahu porozumieť správaniu ľudí. Rozvojové stratégie Kodane navádzajú k tvorbe prostredia, ktoré podporuje vzájomný očný kontakt užívateľov a združovanie ľudí rôznych vekových či sociálnych skupín. Veľký dôraz kladiete na tvorbu mäkkých hraničných línií medzi budovami a verejným priestorom. Do popredia staviate život, čo potvrdzuje celosvetový trend — tvoriť mestá okolo miest (rozumej kvalitných verejných priestorov). Kedy si poviete, že ste na dobrom mieste? Ktoré sú pre vás tie najdôležitejšie kvality verejných priestorov?
JTS: V Kodani je pre nás prvoradý mestský život, z neho vychádzame pri návrhu mestských verejných priestorov. Samotné projektovanie budov prichádza na rad až potom. Robíme to z dôvodu, že je to práve mestský život, ktorý tvorí mesto. Neexistuje žiadne mesto bez ľudí, ktorí by ho užívali; ktorí by v ňom žili, pracovali a pohybovali sa v jeho budovách a uliciach. Pochopenie obyvateľov je základnou požiadavkou na vytvorenie dobrého mesta. Architektúra je tvorená ľuďmi a je tvorená pre ľudí. Vytvára fyzické prostredie pre naše životy, pre nás ako spoločenstvo a tiež pre nás ako individuality. Ako dobrý príklad môžeme použiť projekt námestia Krøyers. Je to intímny mestský priestor, ktorý je zároveň vizuálne prepojený s vodou, oblohou a s prístupom ku kvalitnej mestskej zeleni. Dobré miesto v sebe vždy spája malú aj veľkú mierku — miesto na posedenie a relax pri vychutnávaní si slnka a sledovaní mestského života okolo vás.
Rozvoj mesta je závislý od aktívnej spolupráce verejného a súkromného sektoru. Komunikácia mesta a súkromných investorov býva spravidla náročná najmä pre financie a názorovú odlišnosť. Developeri sú často zdržanliví pri investíciách do verejného priestoru. Akú pozíciu máte v tomto dialógu ako mestská architektka a aké sú vaše nástroje na presadzovanie záujmov mesta?
TS: Mesto Kodaň je od začiatku súčasťou dialógu s developermi. To pomáha vytvoriť spoločné pochopenie konkrétneho miesta v kontexte celkovej stratégie zóny, v ktorej sa nachádza. Týmto zabezpečujeme, aby sa každý projekt stal súčasťou väčšieho plánu a vytvoril spojenie s okolitým mestom. Mojou úlohou ako hlavnej architektky je uľahčiť tento dialóg a súčasne vyjadriť svoj názor, pokiaľ sa developeri nezúčastňujú na dialógu a projekt nepropaguje záujmy mesta. Konečné rozhodovanie je na politikoch. Ďalším nástrojom, ktorý používam, je hovoriť o architektúre ako o niečom, čomu všetci dobre rozumieme a čo aj cítime. Je to niečo, čo nás všetkých ovplyvňuje, nie je to len o tom, ako to vyzerá.
Na Slovensku sú participatívne procesy zapájajúce verejnosť do rozvoja územia stále novinkou. V Kodani máte tzv. "Program rozvoja susedstiev", ktorý je založený na aktívnej občianskej participácii. Participácia nielen v rovine rozvoja hmotnej časti mesta, ale aj ekonomickej a sociálnej, čo prináša aj istú formu preberania občianskej zodpovednosti za verejný priestor. V čom vidíte najväčšie prínosy zapojenia verejnosti do rozvoja mesta?
TS: Program Integrovaná obnova mesta je trojfázový proces. Počiatočná fáza predstavuje participáciu občanov — vytvorenie pracovných skupín. Tie v spolupráci s mestom tvoria nový plán pre susedstvo. Tento plán sa stáva základom budúcich zásahov v území v rámci projekčnej fázy. Na záver sa plán schvaľuje na politickej úrovni. Najdôležitejšou časťou programu na zlepšenie susedstva je skutočnosť, že zástupcovia mesta fyzicky navštevujú územie a stávajú sa tak súčasťou každodenného života jeho obyvateľov. Rozhodnutia sa prijímajú spolu s občanmi a miestnymi stakeholdermi (zainteresovanými skupinami). Fyzické zmeny teda predstavujú živú interakciu medzi budovami a vytvorenými komunitami.
Ako sa menia mestá a spoločnosť, menia sa aj nároky a úlohy jednotlivých profesií. Architekti dnes už mnohokrát nie sú len tvorcami dizajnu, ale pomáhajú pri tvorbe ekonomických, ekologických či sociálnych štúdií, o ktoré potom opierajú svoje návrhy. Často sú to architekti, ktorí facilitujú participatívne stretnutia. Prečo podľa vás u architektov nastala táto zmena? A kam až môže viesť?
TS: Architekt a filozof Vitruvius opísal už pred viac ako 2000 rokmi úlohu architekta ako všestranného umelca, ktorý zhromažďuje znalosti expertov a organizuje ich do fyzickej formy — vybudovaného prostredia. Uvádza: "Architekt má byť vyzbrojený všestranným vzdelaním a vedomosťami z mnohých študijných odborov, aby správne posúdil dielo vytvorené radom ďalších umení. Tieto poznatky sa rodia z praxe (fabrica) a z teórie (rationatio). Prax predstavuje nepretržité a každodenné vykonávanie zamestnania, v ktorom sa podľa návrhu a nákresu uskutočňuje manuálna práca s potrebným materiálom. Teória potom dokáže vypracované veci dôvtipne demonštrovať a vysvetliť na princípoch proporcionality." Úloha facilitátora nie je pre profesiu architekta nová. Na druhej strane dlho sme žili v období, v ktorom bol architekt vnímaný viac ako profesista než ako všestranný umelec. Som však presvedčená, že sa to znova mení a úloha architekta sa vracia k tomu, že je facilitátor s komplexným pochopením projektu.