Máj 2015
EAMES DEMETRIOS: "Dizajnér má byť ako veľmi dobrý hostiteľ, ktorý predvída požiadavky a očakávania hosťa"
Dizajnérsky pár Charles a Ray Eamesovci, ktorí svojím nábytkom výrazne ovplyvnili imidž domácností minulého, ale už aj tohto storočia, sú akoby stále živí. Na ich nesmrteľnosti má nemalý podiel potomok rodu Eames, vnuk, no najmä hlava, ktorá riadi toto zdedené impérium – Eames Demetrios.
Vaši starí rodičia boli dizajnéri, vtedy to bola pomerne nová profesia. Aké bolo ich spoločenské postavenie? Boli slávni už počas svojho života?
Myslím si, že Charles a Ray sú v súčasnosti oveľa známejší než za ich života. Pojem "rockstar designer" vtedy neexistoval. Kedy sa to vlastne začalo, v osemdesiatych rokoch? Mali síce mimoriadne kvality, ale sláva nebola ich primárnym prejavom – najmä z môjho pohľadu. Keďže moje krstné meno je Eames, zistil som, ako veľmi bolo toto meno populárne. No keď som bol malý, len veľmi zriedkavo ľudia hovorili: "Ó, ako tí Eamesovci?" Dnes väčšina ľudí a aj tí, ktorých stretnem náhodne, zvyčajne myslia na stoličku a len občas aj na mená Charles a Ray. Ale v kreatívnom okruhu ľudí boli pomerne dobre známi.
Boli ste často v kontakte? Ako by ste charakterizovali ich osobnosti?
Párkrát do roka. Ja som vyrastal v San Franciscu a oni žili v Los Angeles. Takže nie tak ďaleko, lenže vtedy bola letecká doprava väčší problém. Ale keď cestovali, vždy sa snažili letieť cez San Francisco, aby sme sa stretli. Pobyt v ich dome bol úžasný a návšteva ateliéru plná prekvapení a skvelých prác, ktoré sa stále menili. Pokiaľ sa dobre pamätám, vždy tam boli pre nás. Nikdy nás nezaťažovali ponosami ani problémami. Stretnutia sa niesli skôr v zábavnom duchu. A vedeli počúvať. Chceli počuť, čo sme im chceli povedať a dobre počúvali aj ostatných ľudí. Boli to skutočne rozhovory s úžasnými ľuďmi. Aký ohromný dar pre dieťa!
Ray pre jej nezvyčajné meno údajne dlho považovali za Charlesovho mladšieho brata, neprekážalo jej to?
Všetci predsa chcú, aby bolo ich pohlavie uvádzané správne. Ale dokonca ešte pred pár rokmi v New York Times uviedli film Powers of Ten ako od bratov Eamesovcov. Takže niektoré aspekty tohto problému pretrvávajú. Ale ona sa na tom vždy len smiala, čo iné môžete urobiť? Skutočne podstatná bola iba práca.
Ako sa to celé začalo?
Stretli sa v Cranbrooku. Ray bola poslucháčkou v škole, kde Charles učil priemyselný dizajn. Charlesovo prvé manželstvo sa práve končilo. Celá skupina ľudí vrátane Ray pomáhala pri účasti Charlesa a Eera Saarinena v súťaži na tému organický nábytok. Myslím si, že práve vtedy sa Charles a Ray začali lepšie spoznávať. Keď som si prečítal ich listy z tých čias, najviac ma zasiahol fakt, že už na začiatku vzťahu mali jasnú predstavu o spoločnom živote, a to v práci aj v láske. A to je presne to, čo vlastne vytvorili. Zosobášili sa v júni 1941 a hneď aj odišli do Kalifornie, aby zistili, ako ohnúť preglejku do kombinovaných kriviek.
Charles a Ray presadzovali myšlienku kvalitného, ale lacného nábytku dostupného pre všetkých, no dnes ide o exkluzívne produkty. Lounge Chair vraj pôvodne stálo iba okolo 20 USD, je to pravda?
Musím vás opraviť. Lounge Chair vtedy stálo 500 USD. A vždy to bolo drahé kreslo, z čoho vyplývali aj isté požiadavky. Napríklad, keď tak veľa stojí, nech je úžasné a nech dlho vydrží. Omyl v sume možno nastal zámenou za kreslo LCW. To L sa zvyčajne vyslovovalo ako Lounge alebo Low a LCW spočiatku skutočne malo približne takú nízku cenu. Ale aj tá suma je z ich prvých rokov, teda predtým, než Charles a Ray spoznali skutočné výrobné náklady. V skutočnosti ide skôr o to, že: Po prvé – všetky spotrebiče vo vašej domácnosti, telefón, počítač, televízor, chladnička, sú lacnejšie a lepšie ako pred päťdesiatimi rokmi. Okrem nábytku! Prečo? Pretože stolička sa vyrába stále rovnako. Lenže lacnejšie telefóny a podobné veci potom smerujú k nereálnemu očakávaniu, že lacnejšie môže byť všetko. Po druhé – zlacňovanie zamaskovalo fakt, že väčšina ľudí má stagnujúci príjem. Po tretie – toxický vstup hudobného priemyslu do duševného vlastníctva odpojil morálny rámec od právneho. Tvorca by mal mať úžitok a kontrolu nad tým, čo sa definuje ako jeho originálna práca. A po štvrté – ľudia na celom svete sa čoraz viac vzďaľujú samotnému aktu tvorby. Nezáleží na tom, či ide o bohatú alebo chudobnú krajinu, všade je menej tých, čo naozaj tvoria. Ak si to všetko spojíte, potom pochopíte, prečo sa niektoré veci vysvetľujú čoraz ťažšie. Napríklad, pod pojmom "kopírovať" si väčšina predstaví kopírovanie súborov na ich monitore. A potom si myslia, že skopírovaná stolička je len klon, rovnako ako súbor s pesničkou. Ale nie je to tak! Mnohopočetnosť je prirodzenou súčasťou priemyselného dizajnu, ale dizajn musí byť vždy dokonale vyrobený. A to je aj moment, keď prichádza na rad jedna z úloh rodiny Eamesovcov, vytvárať záväzný a zodpovedný vzťah s výrobcom, čiže aj s Vitrou.
Máte nejaké účinné mechanizmy ako brániť originalitu?
Máme na to právne nástroje, ale najdôležitejšie je asi vzdelávanie a uisťovanie, že naše originálne stoličky sú dokonalé. Tie štyri atribúty, ktoré som uviedol, v súčasnej spoločnosti pôsobia ako zásadné sily, no napriek tomu sú ľudia čoraz hladnejší po autentických zážitkoch. Úspech GoPro, rozmach skateboardovej kultúry, hnutie gurmánov, extrémne športy, živá hudba – to všetko vyjadruje potrebu zažiť niečo skutočné. A my trávime veľa času nad tým, aby sme to ľuďom pomohli pochopiť. Jedna z najväčších výziev je, že spraviť stoličku, ktorá vyzerá ako od Eamesovcov je jednoduché, keď sa na ňu pozriete z opačného konca izby. Ale je nesmierne ťažké vyrobiť stoličku, na ktorej sa aj po piatich rokoch budete cítiť ako na originálnej stoličke od Eamesovcov. Stolička, ktorú navrhli Charles a Ray, je taká istá, akú zajtra vyrobí Vitra alebo Herman Miller v USA. Charles a Ray totiž nevytvorili len stoličku, ale systém, vďaka ktorému môžete opakovane zakúsiť ten istý fantastický zážitok.
Fungovala medzi Ray a Charlesom istá deľba práce?
Charles a Ray predstavovali samotný princíp pojmu spolupráca. Podľa mňa sa zbytočne vynakladá priveľa energie na rozdelenie ich práce, pričom oveľa pozoruhodnejšie je práve to, ako sa prejavovali spoločne. Domnievam sa, že Charles vnímal veci skôr cez architektúru a Ray zasa z pohľadu maľby. To môže vyznieť akoby si každý robil svoje, no vo výsledku to znamenalo, že mohli koexistovať bez pocitu vzájomnej konkurencie. Ben Baldwin – jediný človek, ktorý poznal Charlesa a Ray ešte skôr, než sa stretli – povedal: "Nepoznám žiadnych iných umelcov, ktorí by boli tak obdarení v rozdielnych a zároveň v tých istých smeroch." Dôležité je aj to, že prakticky každý prostriedok a materiál najprv skúmali len oni dvaja. Ray raz povedala, že keď pracujú takto vo dvojici, ľahšie vznikajú chyby – potrebné chyby, ale deje sa to bez nátlaku, ktorý by cítili, keby celý proces sledovali aj všetci ich spolupracovníci. Posledným faktorom ich spolupráce je, že robili pomerne málo kresieb stoličiek. Pracovali totiž s trojdimenzionálnymi prototypmi. Keď pracujete s kresbami, každý si ich predstaví trochu inak. Ale ak máte prototyp, je tam omnoho menej nejasností. Najmä ak ho robíte vlastnou precíznou technikou. Charles raz Ray napísal nádherný list. Bolo to v čase, keď bola v New Yorku a on v Cranbrooku, boli zaľúbení, ale ešte nie zasnúbení. A Charles píše: "Musíme sa čoskoro vidieť, v našich mysliach sme len akýmisi snovými ľuďmi, a to nie je dobré." A myslím si, že rovnako premýšľali o nábytku - nechceli navrhnúť snovú stoličku, ktorá nikdy neexistovala, chceli vytvoriť skutočnú stoličku, ktorá by sa dala znova a znova správne vyrobiť.
Vediete Eames Office, čomu sa venuje táto inštitúcia v súčasnosti?
Komunikujeme, uchovávame a rozširujeme prácu Charlesa a Ray Eamesovcov. Eames Office založili v roku 1941. Keď Ray v roku 1988 zomrela, moja mama Lucia Eames zdedila firmu aj zodpovednosť. Charles bol vtedy už desať rokov mŕtvy. Mama nás vychovala piatich a chcela pokračovať v práci vo firme, čo aj Ray sľúbila, no potrebovala pomoc. Ja som po Rayinej smrti spravil film o zatváraní ich ateliéru a pri práci som si uvedomil, ako veľmi chcem, aby sa ich diela a nápady uchovali po celom svete. Pochopil som, že to bude potrebovať plnú pozornosť celej našej rodiny, aby práce Charlesa a Ray zostali pravé a živé. Ľudia niekedy hovoria: "Nevieme, čo by Charles a Ray robili dnes." No my vlastne vieme. Požiadali by rodinu, aby robila dôležité rozhodnutia a my ich aj robíme. Po čase sme aj so súrodencami spojili všetky sily a aktívne riadime toto dedičstvo. Naša mama, pred viac ako rokom zomrela, ale presun vedenia na našu generáciu sa stal už dávnejšie, čo ju veľmi tešilo. Komunikáciu predstavuje napríklad aj výstava o diele Eamesovcov, ktorá je práve teraz v Bratislave, ale aj moja práca hovorcu, naša nová kniha Eames Anthology, či výroba autentického nábytku s našimi partnermi a veľa iných projektov. Uchovávanie je práca v našich archívoch a sprostredkovanie ich obsahu verejnosti, ochrana autenticity nábytku, podpora Nadácie Eamesovcov, ktorá sa stará o ich slávny dom a venujeme sa aj spolupráci s Kongresovou knižnicou. Úlohu šíriť myšlienky Eamesovcov zastupuje napríklad naša iniciatíva vzdelávania zameraného na dizajn či film Powers of Ten. Veríme, že dizajn by sa mal učiť rovnako ako životná skúsenosť, nielen ako profesia. A ešte jedna dôležitá časť našej práce – dom Charlesa a Ray je dnes vo vlastníctve Nadácie Eamesovcov. Lucia Eames dom darovala v roku 2004. Vitra, Herman Miller a Eames Office patria k zakladajúcim sponzorom tejto inštitúcie a prispievajú na jeho súčasnú muzeálnu prevádzku.
Eames Demetrios
Šéfuje slávnemu Eames Office-u, ktorý sa stará o pozostalosť a ďalšie šírenie tvorby a myšlienok jedných z najvýznamnejších dizajnérov 20. storočia, Charlesa a Ray Eamesovcov. Eames ako krstné meno trocha mätie, ale naozaj ide o dediča Eamesovskej krvi. Je synom Charlesovej dcéry z prvého manželstva. Eames Demetrios (1962) okrem toho pôsobí ako fotograf, multimediálny umelec a dokumentarista. Píše knihy a už niekoľko rokov rozvíja globálny umelecký projekt Kcymaerxthaer, v ktorom ide o vytváranie paralelného sveta fyzických, ale aj intelektuálnych stôp na rôznych miestach našej planéty.