Máj 2012
PIET OUDOLF: "Ľudia si myslia, že navrhujú, ale v skutočnosti len dekorujú."
Premýšľavý Holanďan Piet Oudolf prešiel kus dobrodružnej cesty, kým sa vypracoval na rešpektovaného krajinného dizajnéra. Jeho kroky nedávno smerovali aj na Slovensko, kde sa stal jednou z hlavných hviezd festivalu DAAD. Po jeho prezentácii, ktorou poctil našu architektonickú scénu v rámci festivalu Dni architektúry a dizajnu alias DAAD, ma oslovil istý architekt: «Vedeli by ste spraviť to čo on?» Kto videl jeho práce ako Millenium Park v Chicagu, pochopí, v akej mierke sa Piet Oudolf dokáže pohybovať. Namiesto rozľahlého anglického trávnika používa lúky. Namiesto spevneného chodníka pás trávnika. Ako vôbec dokáže uchopiť tak veľké plochy, ktoré sú nahusto vysadené živým materiálom? Možno považovať jeho záhrady za bezúdržbové, ako ich sám prezentuje? Tieto otázky mi vŕtali v hlave pri príprave na rozhovor. Bola som zvedavá, kde presne sa nachádza oblasť jeho záujmu. V dizajne, ekológii alebo v architektúre? Je fanatik do rastlín, alebo poetický umelec? V čom spočíva jeho výnimočnosť?
Pokladáte sa za krajinného architekta, záhradného dizajnéra, alebo skôr za milovníka dobrého dizajnu a rastlín?
Som krajinným dizajnérom, pretože nie som oficiálnym krajinným architektom. Fascinovaný rastlinami som prišiel do praxe v roku 1975 a šiel som opäť študovať, aby som sa mohol stať ich dodávateľom. Neskôr som založil malú projekčnú kanceláriu, zaoberajúcu sa záhradným poradenstvom a navrhovaním záhrad. Moja vášeň pre rastliny ich učinila neoddeliteľnou súčasťou mojich návrhov.
Ste známy tým, že pracujete s časom...
Rastliny sa časom menia, je to prirodzené. Stromy a kry sa nemenia tak rýchlo, preto je najľahšie navrhovať stromy. Trvalky, byliny alebo okrasné trávy sú veľmi dynamické, menia sa podľa sezóny. Rastú, menia farby, žijú a umierajú. Myslím, že v tom je ten rozdiel, že trvalky robia krajinu dynamickejšou. Keď vyjdete von, viete, že sa niečo zmenilo bez toho, aby ste si uvedomili, čo presne.
A tiež diverzita verejných priestorov ovplyvňuje aj ich kvalitu ...
Ak sa zaujímate o to, ako spolu rastliny rastú, vytvárate prostredie pre hmyz a zvieratá. Vytvárate priestor, v ktorom sa bude odohrávať veľa vecí.
Takže vytvárate vlastnú planétu?
Áno, presne. Ale čo je oveľa dôležitejšie, vytváraním monokultúr neprilákate množstvo zaujímavých vtákov alebo hmyzu. Realizáciou stanovíšť alebo výsadieb, ktoré sú založené skôr na interakcii medzi rastlinami kombinovanými na základe sezónnosti, tiež vytvárame miesto pre vtáky a hmyz. Ak toto ignorujeme, netvoríme udržateľný systém.
Známy krajinný architekt Sitta v jednom z rozhovorov pre Atrium uviedol, že ak by nebol architektom, bol by pravdepodobne plastickým chirurgom. So záhradami je však spojene menšie riziko, keďže nechodia bežne po ulici a ak sa nevydaria, nič sa nedeje.
Historické záhrady boli miestom, kde sa stretávala hudba s umením a záhrady boli súčasťou tohto systému. Takže vytvárame niečo, s čím chceme, aby boli ľudia spojení. Ak pracujete vo verejných priestoroch,
Ak sa nedarí rastlinám, ste za to zodpovedný?
Ja ako zhotoviteľ som zodpovedný za estetickú stránku. Bez dobrej údržby nejestvuje dobrá záhrada. Takže prioritou číslo jeden je, že dobrá záhrada musí mať dobrého záhradníka. Ak má klient peniaze, môžete mať údržbu realizovaného priestoru pod kontrolou. Tí, ktorí neinvestujú do údržby, mrhajú peniazmi.
Áno, to je pravda. Kedy sa zrodila vaša vášeň pre rastliny?
Keď som mal 25 rokov, začal sam navrhovať záhrady v menšej mierke. Moje skúsenosti neboli také veľké, aká keď sme kúpili statok a začali zakladať vlastne záhrady a vytvárať nove koncepty výsadieb. Bola to veľká skúsenosť.
A čo ste robili predtým?
Pracoval sam v rodinnej reštaurácii. Bol sam pohltený rytmom rodinného biznisu a nerozmýšľal som a budúcnosti.
A ako sa to začalo s rastlinami?
Začal som sa stretávať s rastlinami a pomyslel som si, že to je to, čo by som chcel robiť cely život. Začal som veľmi neskoro. Nemá to nič spoločné s vekom, má to čo dočinenia s vašou vášňou. Mal som v tej dobe zvláštny prístup, ľudia majú často záujem a botanické a biologické aspekty rastlín. Ja sa zameriavam na charakter rastlín, ako z nich môžem niečo výnimočne vytvoriť. Ak ich nakombinujete správne, môže vzniknúť niečo emocionálne hlboké, veľmi dojemné. To je to, a čo sa snažím a viem, že niektorí ľudia to budú milovať. Našiel som vášeň v zhromažďovani rastlín, založili sme si škôlku a začali robiť výskum o vzájomnej tolerancii jednotlivých druhov. Niektoré rastliny sa príliš samovysievajú, iné žijú len štyri roky. Dozvedali sme sa o životnom cykle rastlín a a tom, aké agresívne a odolné môžu byť. A tak sme začali písať knihy o ich nových generáciách.
Keď k tomu všetkému pridáme ešte klimatické podmienky, ktoré sa tiež menia naprieč Zemou ...
Preto som sa začal zúčastňovať konferencií, kde som sa stretával s krajinnými architektmi prevažne z Nemecka a Veľkej Británie. Vždy sme sa rozprávali o rastlinách a o tom, ako môžeme zmeniť tradičné navrhovanie záhrad, pri ktorom sú výsadby zamerané viac na dekorovanie, než na životné cykly rastlín. Ľudia si myslia, že môžu navrhovať, ale v skutočnosti dekorujú. Tiež je rozdiel v navrhovaní verejných priestorov, pretože výsadby musia vydržať, inak sa musíte neustále vracať a nahrádzať ich. Preto je veľmi dôležité robiť svoju prácu dobre. V roku 1996 sam na konferencii stretol istého chlapíka a začal som pracovať na prvej verejnej záhrade vo švédskom Štokholme a začal veriť v budúcnosť toho, čo robím.
Charakteristické sú pre vás nízko údržbové celoročné plošné výsadby, niekedy spontánne prériové lúky, inokedy silná geometria. Povedala by som, že vaša tvorba nadväzuje na modernistickú tradíciu. Ako by ste charakterizovali váš štýl?
Časy sa menia. Keď sme pred 35 rokmi začali pracovať, bol to mix formálneho a neformálneho. Postupom času sam začal viac inklinovať k neformálnemu štýlu, ekológii a nízkej údržbe, čo si však vyžadovalo aj viac skúseností.
Ktoré konkrétne miesta, situácie, alebo akí ľudia vás osobne a profesionálne ovplyvnili?
Obdivujem viacerých umelcov a umenie vo všeobecnosti. Možno nemeckí filozofi, nemecký záhradník Karl Foerster, holandská krajinná architektka Mien Ruys. Jej otec mal záhradnícku škôlku, a moja rodina s týmto
A robí vás to šťastným?
Áno, veľmi, inak by som to nerobil. To, čo robíme, by nám malo poskytovať veľa uspokojenia. Mňa to napĺňa.
Navrhli ste množstvo súkromných a verejných priestorov po celom svete, no azda najvýznamnejšími dielami sú Millenium Park v Chicagu, ktorý sa zrodil zo spolupráce s uznávanou krajinnou architektkou Gustafson, či minuloročný exteriér pavilónu Serpentine Gallery, na ktorom ste spolupracovali so známym švajčiarskym architektom Petrom Zumthorom. Aká bola vaša vzájomná spolupráca?
Dobrá. Kathryn Gustafson je veľmi dominantná (smiech). Myslím, že Peter Zumthor dokáže byť tiež svojhlavý. Pracujem s egami. S niektorými sa dá pracovať, s niektorými nie. Všetci majú veľmi jasné predstavy. V skutočnosti sú všetci dominantní.
A Piet Oudolf?
Nie som dominantný. Som prítomný, to znamená, že som tam. Som sám sebou. Robím si svoju prácu. A robím to spôsobom, že sa «to» samo ukáže.
Aká je spolupráca krajinného dizajnéra s krajinným architektom? Jestvuje medzi nimi určité napätie?
Áno, myslím, že krajinní architekti chcú diktovať pravidlá. Mnohí nepoznajú rastlinný materiál a pohybujú sa oproti minulosti viac na poli architektúry.
Tu vzniká priestor na spoluprácu.
Obzvlášť dnes. V minulosti, na začiatku 20. storočia, krajinný architekt pracoval s rastlinami. Nikdy som nemal problém s architektmi, ale krajinní architekti problém majú, pretože súťažia o spevnené povrchy. Pritom by mali navrhovať stromy, pretože to je to, čo od nich žiadajú. Vždy, keď som pracoval s architektmi, spýtal som sa ich, ako ďaleko od stavby môžem zájsť a ako môžeme mimo nej spolupracovať tak, aby «landscaping» vzbudzoval podobný pocit ako ich budovy. Snažím sa vyvárať architektovu identitu v rámci exteriéru.
Ako sa vám podarilo preraziť v zahraničí?
Najprv som pracoval na privátnych záhradách v Anglicku. Vďaka rastlinám som si tam vybudoval veľa kontaktov. Potom som sa zúčastnil Chelsea Flower Show.
Poďme sa rozprávať o projekte High Line v New Yorku. Aký bol váš príbeh?
V roku 2004 ma oslovil James Corner z newyorského ateliér Field Operations, ktorý sa dostal do užšieho výberu, či by som chcel byť súčasťou ich súťažného tímu na projekt v New Yorku. V tom čase boli mladou a malou kanceláriou a nemali veľa projektov. Pozrel som si ich webovú stránku a šiel som do toho. Súťaž sme vyhrali, pretože žiaden zo súťažných tímov nekládol dôraz na vegetáciu. V súťažnej porote boli ľudia zo susedstva, ktorí bojovali za to, aby tam boli rastliny, aby sa to zachovalo v stave, v akom to bolo v tých časoch. V roku 2005 sme začali s navrhovaním a v roku 2010 sa konalo otvorenie. Som hrdý na to, že som mal možnosť participovať na návrhu tohto miesta. Urobil by som to zadarmo.
Momentálne sa rodí tretia fáza. Čo od nej môžeme očakávať?
Sú tri fázy. Je 2,5 km dlhá a má svoj príbeh, ktorého som súčasťou. Hlavná myšlienka pochádza od krajinných architektov, ale ja som ju premietol do výsadieb. Teleso konštrukcie je rozdelené do desiatich sekcií s rôznymi nápadmi, v jednej som vytvoril les s veľkými stromami. Tato fáza bude znovu odlišná, pretože sme zvolili ďalšiu paletu rastlín s rovnakou farbou, ale odlišnou v rytme, veľkostiach a v spôsobe ich kombinovania.
Sú vaše výsadby skutočne bez údržbové?
Povedzme, že sú menej náročné na údržbu. Súčasný «landscaping» je o kontrole a údržba je jeho súčasťou. Snažíme sa vypĺňať medzery a nedať priestor žiadnym otvoreným plochám. To je systém, ktorý treba zabezpečiť, aby rastliny rástli a nezostal priestor pre buriny.
Jestvuje typ projektu, o ktorom snívate?
High Line.
Myslím budúci projekt?
Čo môže byť viac? (smiech) Nemám potuchy. Lurie Garden alebo Battery Park, to bolo «niečo». Dostal som sa k najlepšej práci, aká existuje.
To je úžasné!
Pred niekoľkými rokmi sme participovali na benátskom Biennale, minulý rok ma opäť požiadali o účasť. Robím na najlepších projektoch. Samozrejme môžem povedať, že chcem spraviť záhradu na mesiaci, ale to nie je realistické. Minulý víkend ma požiadali o prácu na budhistickom kláštore a nevzal som ju. Snažím sa pracovať v kontexte, v ktorom som šťastný a v dobrej atmosfére, to je pre mňa veľmi dôležité. Mierka bola obrovská a bolo doň zapojených veľa krajinných architektov. Ale dnes už neberiem každú prácu, i keď v minulosti to tak nebolo. Tvrdo sme na tom pracovali. Bol som vždy zaneprázdnený, dokonca aj keď som nezarábal peniaze. Rovnako zaneprázdnený ako teraz. Hlavná vec je, že sa na niečo zameriate a že ste schopní vidieť svetlo na konci tunela. Musíte vidieť, ako sa veci hýbu.
Akú radu by ste mi dali? Ako krajinný architekt (dizajnér) krajinnému architektovi?
Poradil by som jedinú vec, a tou je vášeň. Nepociťovať konkurenciu a pokračovať v niečom, v čom je človek jedinečný, veľmi skromným spôsobom. Jediná vec, ktorá človeka môže poháňať, je, že má niečo, čo iní ľudia nemajú. Nie je to o tom, že sa cíti byť viac ako ostatní ľudia, ale že ľudia môžu mať úžitok z toho, čo robí.
Ako ste spokojný so súčasnými trendmi v krajinnej architektúre?
Nevidím v trendoch problém. Ale ak nerozumiete rastlinám, nepoužívajte ich. Zeleň je v súčasnosti dôležitá, ale upadá jej kvalita. Veci sú videné z rôznych uhlov pohľadu. Udržateľnosť a diverzita je niekedy povrchne používaný termín, každý ho používa, pritom stromy sú najviac udržateľné, pretože môžu prežiť budovy. Ak hovoríme o udržateľnosti, nie je to o tom «ako dlho», ale je to tiež o tom, že všetko spolu dobre funguje. Zeleň by mala spájať ľudí a robiť ich vedomými si svojho životného prostredia. Holandské záhrady majú špecifickú kultúrnu minulosť. Slovenským chýba. Ako to môžeme ovplyvniť? Áno, myslím, že záhrady sú spojené s kultúrou, vždy boli vytvárané pre bohatých. Pracovná sila bola lacná.
Možno je to tým, že sme boli chudobnou krajinou...
Áno, ale sme v recesii a časy sa zmenili. Tvorba záhrad je založená viac na trendoch než tradíciách. Sú súčasťou domu. Vo všeobecnosti máme viac peňazí, ktoré môžeme investovať aj do záhrady. Záhrady sa stávajú súčasťou našej kultúry, ale iným spôsobom, sú určené pre všetkých. Parky boli v minulosti vytvárané viac pre rastliny a dnes pre ľudí. Cítim posun od reprezentatívnej formy k rekreačnej funkcií. Parky sú ukrátené o financovanie a stávajú sa «1acnejšími». Mestá cítia, že môžu vyčnievať z radu tým, že hovoria o zeleni, takže parky sa stávajú formou publicity a reklamy. Mestskí ľudia strácajú spojenie s prírodou. Mojou prioritou pri tvorbe ľudského mestského prostredia je vegetácia.