Máj 2015
DOSHI LEVIEN: "Ak chcete byť kreatívni, musíte mať slobodnú myseľ."
Nipa Doshi, nežná polovička dizajnérskeho dua Doshi Levien, je priama a rozvážna žena so zjavom indickej princeznej. Počiatočnú "rezervovanosť", ktorú sme najskôr pripisovali únave z cesty, však odhodila bokom hneď, keď sa téma nášho rozhovoru obrátila k dizajnu. Hovorila o ňom zanietene a s láskou – s energiou, ktorá vo svojej najrozmanitejšej podobe preniká celou tvorbou tohto fenomenálneho páru, patriaceho k najvychytenejším osobnostiam súčasného európskeho dizajnu.
Ako sa na Slovensku cítite?
Som tu po prvýkrát, ľudia sú však veľmi milí a zaujalo ma aj mesto, rada by som si ho lepšie prezrela (sedíme v historickej časti Bratislavy, pozn. red.). Hoci rozhodne nie je nové, vládne tu veľmi mladý duch, čo je príjemné zistenie.
Vy sama pochádzate z Indie, ale presťahovali ste sa do Anglicka. Čím si vás získala európska kultúra?
Na Európe, a predovšetkým na Londýne mi je sympatické najmä to, aká dôležitosť sa tu prisudzuje kreativite. Experimenty majú duchovný rozmer, ľudia sa neboja vzoprieť. Páči sa mi, koľko pozornosti sa venuje tomu, ako sa veci robia. A, samozrejme, cením si aj otvorenosť britskej kultúry, ústretovosť voči novým myšlienkam. Vládne tu skutočná kultúra dizajnu. Naproti tomu v Indii, hoci má historicky veľmi silný zmysel pre dizajn, sa toho na poli ozajstnej industriálnej produkcie dnes robí veľmi málo.
Keď hovoríme o dizajne, prečo ste sa vlastne rozhodli pre jeho štúdium?
V podstate sa to začalo tým, že som chcela študovať architektúru. Keď som však išla na prijímacie skúšky, uvidela som nádhernú budovu školy dizajnu, ktorú na prelome 50. a 60. rokov pomohli založiť Charles a Ray Eamesovci. Ihneď som sa do tej stavby zamilovala. Bola akýmsi manifestom toho, ako by mohol vyzerať indický dizajn. Táto budova bola jedným z dôvodov, prečo som sa rozhodla pre dizajn, a nie architektúru. Napriek tomu, že som ako študentka bola vždy orientovaná skôr na matematiku a vedu... Odrazu sa však vo mne prebudil veľmi silný kreatívny inštinkt.
Čo pre vás znamená dobrý dizajn?
Viete, sčasti si myslím, že sa vedie priveľa diskusií o tom, čo je dobrý dizajn. Koniec-koncov, kto chce byť "dobrý"? Pre mňa je dobrý dizajn niečo veľmi subjektívne. Čo predstavuje dobrý dizajn v Nemecku, môže byť absolútnou nudou pre niekoho v Indii alebo Dubaji. Dobrý dizajn je vlastne taký, ktorý je zakotvený v nejakom kontexte, v istej kultúre.
Tvorbu vášho ateliéru preslávila schopnosť spájať rozličné kultúry. Ako to robíte?
Z historického hľadiska je globalizácia či výmena myšlienok veľmi starým fenoménom. Stačí, keď sa pozriete na prastaré obchodné cesty medzi Východom a Európou. Vzájomné prelínanie kultúr je staršie, než si myslíme. Osobne preto vnímam našu prácu ako pokračovanie neustálej kultúrnej výmeny. Sme presvedčení, že je možné kombinovať a spájať to najlepšie z rôznych svetov, čiastočne aj preto, že dnes už medzi nimi neexistuje toľko hraníc a bariér. Sme ako kuchári, ktorí môžu pracovať s ingredienciami z rôznych končín planéty. Naša práca je však najmä o rovnocennej výmene myšlienok, rozličných metód produkcie, technológií či príbehov.
Kedy ste sa s Jonathanom stretli po prvýkrát?
Bolo to na univerzite, kde sme obaja študovali dizajn. Jedno leto za mnou prišiel do Indie a náhle sme pocítili akési zvláštne spojenie. Zistili sme, že sme stvorení na to, aby sme pracovali spolu. Už na škole sme boli jeden druhému veľmi dobrými kritikmi a keďže sme spolu pracovali mnoho hodín, zrodilo sa medzi nami priateľstvo.
Prečo ste si založili vlastný ateliér?
Po univerzite sme chvíľu pracovali každý v inom štúdiu. Jonathan pre Rossa Lopvegrovea, ja v kancelárii architekta Davida Chipperfielda. Po troch rokoch sme sa však rozhodli ísť vlastnou cestou. Keď totiž pracujete pre iných ľudí, dostanete sa do určitého bodu, keď pocítite potrebu vyjadriť pohľad na dizajn vlastným spôsobom a začnete hľadať svoj vlastný jazyk. Takže sme sa obaja rozhodli opustiť našu dovtedajšiu prácu, zobrali sme sa a založili sme si vlastné štúdio.
Jonathan raz v jednom rozhovore povedal, že "láska a kreativita majú rovnaký základ". Máte tušenie, ako to myslel?
V podstate tým opísal stav, keď ste kreatívny. Keby ste sa kohokoľvek tvorivého opýtali na moment, keď sa zrodil jeho nápad, nevedel by vám ho presne opísať. Pretože keď ste kreatívny, nie ste úplne pri zmysloch. Kreatívni a zamilovaní ste vtedy, keď si neuvedomujete samých seba... Pre mňa aj Jonathana platí, že kreativita vychádza z lásky. Samozrejme, nemyslím tým iba lásku medzi mužom a ženou. Hovorím o láske vo veľmi širokom zmysle slova.
Napríklad o láske k dizajnu?
Ak hovorím o kreativite v dizajne, mám na mysli veľmi vnútorný proces. Tvorivosť totiž vychádza z vás, a preto sa jej len ťažko dočkáte v momente, keď sa necítite dobre. Veľakrát sa hovorí o tom, aké vnútorné boje zvádzajú umelci, ale to je mýtus. Verím skôr tomu, čo raz povedal Charles O. Perry (americký sochár, pozn. red.): "Ak chcete byť kreatívni, musíte mať slobodnú myseľ."
Spomínali ste indickú kultúru. Snažíte sa uplatniť v dizajne nejaké prvky z tohto prostredia?
Nenazvala by som to tak. Nejde o prenášanie čŕt nejakej kultúry do inej. Pre mňa je to skôr metóda výroby alebo nejaký vizuálny odkaz. Dizajn znamená spôsob života, a nie nejaký objekt. Keď sa to tak vezme, som Indka a zostanem ňou bez ohľadu na to, čo robím. Takže sa nikdy nebudem snažiť vedome aplikovať do projektov prvky indickej kultúry. Prelínanie kultúr sa odráža už v samotnej práci nášho štúdia. Kým Jonathan je zameraný viac na precízny priemyselný dizajn a 3D formu, ja premýšľam skôr v dvoch dimenziách a farbách, veľa kreslím a pracujem na emocionálnej časti projektu – snažím sa dávať veciam určitý "feeling".
Čo pre vás znamená byť partnermi v súkromí aj v práci?
Viete, ľudia nám stále kladú túto otázku, ale, priznám sa, že na ňu neviem odpovedať. Myslím si, že to ani nie je podstatné. Takto jednoducho vyzerá môj život. Je však skvelé tráviť s rodinou najlepšiu časť dňa, nielen vtedy, keď sa vrátite domov unavení z práce. Pre mňa osobne je to veľmi pozitívny fakt.
Ako vlastne vyzerá práca na projekte vo vašom štúdiu?
Záleží na konkrétnej situácii. Žiadny návrh však len tak nespadne z neba, zakaždým vás niečo inšpiruje, napríklad socha, ktorú ste nedávno videli... V našom štúdiu by ste našli mnoho materiálov, predmetov a farieb. Veľa času trávime kreslením, hľadaním kontextových odkazov, sledujeme umenie, napríklad divadlo a film. V prvej fáze teda ide o určenie celkového pocitu, ktorý bude z projektu vyžarovať, rozhodujeme sa, akú kvalitu vlastne hľadáme, pričom nemusí ísť nevyhnutne o fyzickú kvalitu; napríklad ide o to, či má kreslo evokovať určitý priestor, pôsobiť hrejivo, alebo byť oslavou niečoho. Čiže východiskovým bodom návrhu môže byť nejaký pocit, ale aj výrobná cena či nový materiál, ktorý sa rozhodneme odskúšať. V iných prípadoch zasa viac rozmýšľate nad stratégiou celého projektu. Potom pomocou skíc artikulujeme, ako by mal daný kúsok vyzerať. Ja najčastejšie kreslím a robím koláže, zatiaľ čo Jonathan dáva veciam reálnu hmatateľnú podobu. Takto postupne vzniká rámec, v ktorom sa môže zrodiť náš návrh.
Pracujete na rozličných typoch projektov, od nábytku až po predmety dennej spotreby. Môže typ projektu ovplyvniť celý proces navrhovania?
Určite áno. V hĺbke duše veríme, že dokážeme navrhnúť čokoľvek. A ani sa nebojíme vytvoriť dizajn čohokoľvek. Ako dizajnéri sme vlastne myslitelia a naše myšlienky dokážeme uplatniť v každom projekte. Na druhej strane si však uvedomujeme, že sme špecializovaní tvorcovia, takže keď, povedzme, navrhujeme topánky, musíme najskôr preniknúť hlboko do sveta ich výroby. Takto sme napríklad stvorili topánky pre firmu John Lobb, preslávenú majstrovskou ručnou prácou a zákazkami pre také osobnosti, ako sú britská kráľovná či Madonna. Každá spolupráca vnesie do projektu vlastnú energiu, ktorá vznikne spojením našej DNA s vizuálnym jazykom klienta.
Dá sa povedať, že vaša práca prešla od prvého projektu k tomu ostatnému nejakou evolúciou?
Áno, myslím si, že čím viac navrhujete, tým lepším sa stávate. Dizajn je schopnosť, ktorú si rozvíjate neustále.
Akého dizajnéra alebo značku obdivujete?
Povedala by som, že viac obdivujem umelcov než dizajnérov. Mnohí z nich majú nádhernú prácu, ale mňa osobne dizajn neinšpiruje. Inklinujem skôr k umeniu, najmä k vizuálno-dramatickej tvorbe a móde. Milujem dielo Fridy Kahlo, šaty módneho domu Balenciaga, Almodovarove filmy, operu a divadlo.
Na akých projektoch momentálne pracujete?
Aktuálne riešime množstvo projektov (rozhovor vznikol v júni 2015, pozn. red.). Pripravujeme napríklad limitovanú edíciu kúskov pre Galerie Kreo, pracujeme pre taliansku spoločnosť B&B Italia a španielsku firmu Kettal, zastrešujeme aj projekt pre veľkú britskú retailovú spoločnosť John Lewis a navrhujeme interiér obchodu jednej talianskej firmy. Je toho naozaj veľmi veľa (smiech).
To musí byť vcelku šialené pracovať na toľkých projektoch naraz...
V podstate ani nie, práve naopak. Je to zaujímavé, lebo jeden projekt formuje nasledujúci, takže čím viac tém riešite, tým môžete byť kreatívnejší a plodnejší.
Aký projekt by ste ešte chceli realizovať?
Osobne by som rada navrhla múzeum, umeleckú galériu či akýkoľvek verejný priestor, prípadne verejný dopravný prostriedok. Verejná doprava všeobecne ukrýva nespočetne veľa príležitostí pre dizajn. Skvelé by však bolo navrhnúť aj auto, hotel alebo spa.
Skrýva sa za niektorým z vašich projektov nejaký obzvlášť pamätný príbeh?
Myslím si, že naposledy v nás zarezonoval najmä projekt kresla pre B&B Italia. Odzrkadľuje Jonathanovu schopnosť tvoriť nádherné skulpturálne formy, zachytiť zmyselnosť materiálu, zúročiť neviditeľný dizajn... Toto kreslo neponúka iba sedenie, zoberie vás na cestu - vyjadruje to, čo chcete robiť, keď sedíte vo svojom kresle. Vývoj trval dva roky, no oplatilo sa – z hľadiska formy, materiálu i skulpturálneho jazyka je to skvelý počin.